Amfiteáter je rímsky vynález. Pozostával z arény s elipsovitým pôdorysom, obklopeným radmi sedadiel usporiadaných do poschodí, z ktorých mohlo bezpečne sledovať predvádzané zápasy veľké množstvo divákov. Bojovali tu gladiátori a defilovali exotické zvieratá, ktoré sa potom pred očami žasnúceho davu vzájomne povraždili a pozabíjali. Rím mal už pred stavbou Kolosea niekoľko amfiteátrov ale po veľkom požiari roku 64 po Kr. bol potrebný nový. Vespazián, ktorý bol cisárom od roku 69 po Kr., nariadil stavbu priestorného amfiteátra, ktorý mal niesť jeho meno a svojou veľkosťou a krásou mal predstihnúť všetky ostatné.

Známym sa stal ako Flaviov amfiteáter a bol zriadený na dne umelého jazera. Jazero patrilo k nákladnému komplexu Zlatého domu, ktorý vybudoval jeho predchodca Nero. Voľba tohto miesta, pokiaľ ide o stavebnotechnickú stránku, bola premyslená a symbolizovala koniec jedného dekadentného stavebného obdobia. Vespazián rovnako ako Nero načrtol stavebný program veľkého štýlu, ale urobil to v záujme verejnosti, a nie z čistej súkromnej túžby po pôžitkoch. Iróniu je, že Nero sa mohol aj posmrtne pomstiť za Vespaziánovo premenovanie: od 8. st. je Flaviov amfiteáter známy pod názvom Koloseum. Predpokladá sa, že tento názov je odvodený od kolosálnej Nerónovej sochy, ktorá stála v bezprostrednej blízkosti. Koloseum meria po obvode takmer 500 metrov, je vysoké 48,5 metra a pozostáva z travertínu, tufu a tehál. Roku 80 po Kr. ho Vespaziánov nástupca Titus zasvätil ceremoniálom, pri ktorom bolo predvedených 5000 divých zvierat. Ani v tej dobe však ešte dielo nebolo dokončené. Posledná vrchná divácka tribúna sa pristavala iba za vlády ďalšieho cisára Domiciána. Stavba je mnohovrstvovo konštruovaná. Jej architektúra ukazuje, ako geniálne sa dal ovládať pohyb veľkých más ľudí. V amfiteátri bolo miesto asi pre 50 000 ľudí, napriek tomu sústava schodísk a koridorov zabezpečovala hladký prístup k sedadlám i odchod.

Ešte dôležitejšia však bola starostlivá organizácia traktu, kde boli zvieratá. Architekti Kolosea s veľkou zručnosťou vybudovali systém chodieb a výťahov, ktorý privádzal rozdivočené zvieratá z klietok pod javiskom priamo do arény. Rad súčastí tejto štruktúry si možno prezrieť ešte aj dnes rovnako ako sokle a nosníky vo štvrtom, najvyššom poschodí. Tieto kamene kedysi držali stožiare, ktoré umožňovali napnúť cez arénu amfiteátra obrovskú stanovú strechu. Šikovne vymyslené usporiadanie plachiet, kladkostrojov a lán obsluhovali špeciálne vycvičení námorníci. Vďaka tejto pokročilej technike a účinnému nasmerovaniu más ľudí sa Koloseum považuje za stavbu, ktorá naďaleko predbehla svoju dobu. Dokonca aj konštrukčná metóda sa dnes javí ako prekvapujúco moderná a nie nepodobná metóde, ktorá sa používa v 20. st. pri oceľových konštrukciách mrakodrapov. Takmer 2000 rokov po otvorení Kolosea ho ešte stále pokladáme za vynikajúci príklad rímskeho staviteľského umenia.

V 18. a 19. st. sa považovalo za zaujímavé a vzrušujúce pozorovať Koloseum v noci. Impozantná stavba sa v tom čase už značne rozpadala a bujneli na nej rastliny, čo trvalo až do polovice 19. st. Koloseum dominuje svojmu okoliu dodnes. Nachádza sa v centre Ríma na východnom konci Via dei Fori Imperiali. Je neďaleko hlavnej stanice, možno sa k nemu dostať aj metrom, ktoré má svoju vlastnú stanicu: Colosseo. Koloseum, ktoré roku 1312 prešlo do vlasníctva cirkvi, bolo roku 1744 vysvätené na pamäť kresťanov, ktorí tu údajne umierali pre svoju vieru pred rozbesnenými zástupmi Rimanov. Dlho sa Koloseum uvádzalo v spojitosti s prenasledovaním prvých kresťanov. Existuje však iba málo náznakov, že tu ide skutočne o takúto súvislosť. Napriek tomu však dodnes v aréne stojí kríž.

V Ríme vo Villa Borghese sú mozaiky znázorňujúce zápasnícke scény z arény. Býky, jelene, levy a dokonca aj pštrosy sa pokladali za vhodných protivníkov. Ako sa zdá, fascinácia Rimanov exotickými zvieratami pochádza z čias, keď sa v meste ešte ukazovali slony z Kartága ako víťazné trofeje, dlho predtým, než sa Koloseum postavilo. Rovnako dlhú tradíciu mali zápasy gladiátorov. Existuje predpoklad, že sa prevzali z etruských pohrebných ceremoniálov. Gladiátorské zápasy často boli profesionálnou záležitosťou trénovaných a rovnocenných protivníkov, niekedy však aj tragickým predstavením, ku ktorému sa proti svojej vôli donútili zajatci. Niektoré zo zachovaných rímskych amfiteátrov sa aj v súčasnosti používajú na býčie zápasy.