V srdci španielskych Pyrenejí sú v národnom parku chránené jedinečné scenérie horského údolia i jeho obyvatelia.

V najkrajšej časti Centrálnych Pyrenejí, nazývaných aj Aragónske, na juh od masívu Monte Perdigo (Stratený vrch), vysokého 3 355 metrov, leží unikátne horské údolie. Jeho dnom preteká rieka Arazas, ktorá sa valí cez skalné stupne a chytá do svojho náručia vodopády z okolitých skál. Jej kamenné brehy lemujú vlhkomilné kroviny a staré topole, vyššie na strmých kamenitých svahoch rastú borovice, smrekovce a vzpriamené jedle, z ktorých niektoré sú vysoké až 25 metrov. Hore, nad hranicou lesa sú kroviny vavrínov, šípových ruží a borievok. Týčia sa tu takmer kolmé vápencové steny vysoké až 600 metrov, v ktorých sú odkryté vodorovné vápencové vrstvy, nápadné svojím pruhovaním. Oceľovosivá farba sa takmer pravidelne strieda s červenkastým okrom. Táto farebnosť je zároveň odrazom rôznej tvrdosti jednotlivých vrstiev. V skalných stenách preto vznikajú vplyvom dlhodobého zvetrávania a erózie nápadné rímsy, nazývané fajas. Sú ako stupne, jedna nad druhou a niektoré sledujú údolie v dĺžke mnohých kilometrov. Najstaršie a najdlhšie sú dokonca upravené ako chodníčky pre mimoriadne zdatných a odvážnych turistov. K najznámejším patrí trojkilometrová Faja de la Flovers vo výške 2 400 metrov a oveľa dlhšia Faja de Pelay, ktorá sleduje vrcholovú časť južnej Sierry de las Cutas. Táto rímsa leží vo výške 2 000 metrov a poskytuje panoramatický výhľad do najmalebnejšej časti údolia, ktorú v roku 1918 vyhlásili za Národný park Ordesa a Monte Perdido. Park zaberá plochu 152 štvorcových kilometrov prevažne v ľadovcovom údolí Ordesa. Údolie sa začína najširšou a najnižšou časťou pri ústi Arazasu do rieky Ary a stúpa proti prúdu rieky až do horného záveru vo svahu najvyššieho vápencového vrchu Pyrenejí, Monte Perdido. Práve tu sa v ľadových dobách zrodil ľadovec, ktorý pod sebou vyhĺbil široký okrúhly kar čiže cirk v podobe kamenného amfiteátra. Slávnostnú náladu miestu dodáva dobiela spenený vodopád Cola de Caball (Konský chvost).  

Útočisko divej prírody
Ordesa je jedným z posledných útočísk vzácnych kozorožcov pyrenejských, ktoré sú na pokraji vyhynutia. Tieto mohutné horské kozy žijú v najvyšších, neprístupných častiach údolí a nie je ľahké zazrieť ich. Mimoriadne impozantne pôsobia dospelé jedince so svojimi dlhými, dozadu zahnutými rohmi. Oveľa častejšie možno zazrieť drobnejšie obratné kamzíky vrchovské, ktoré odvážne skáču po skalných rímsach. Na bezlesých kamenitých svahoch s krovinami a riedkou trávou žijú malé kolónie svišťov lesných. Niekedy do údolia zablúdi aj medveď hnedý, sviňa divá alebo vydra riečna, sledujúca tok rieky. Všetky tieto zvieratá sa ľuďom zvyčajne vyhýbajú. Pri troche pozornosti možno však zazrieť drobného, ale veľmi zaujímavého vtáčika veľkosti vrabca, murárika červenokrídleho. Je to vytrvalý ,,skalolezec“ šplhajúci sa po zvislých skalných stenách, kde hľadá pavúky a hmyz. Prezradí sa purpurovým zábleskom roztiahnutých krídel, ktoré používa nielen na let, ale aj ako oporu pri lezení. Nad skalnými útesmi občas zakrúžia orly skalné a zriedka aj orlosupy žltohlavé, s rozpätím krídel dva a pol metra.