Krásne, horúce a temperamentné Taliansko má veľmi bohatú a dlhú históriu. Jednotlivé sídla boli po prvý raz zjednotené v staroveku Rímom, písalo sa tretie storočie pred naším letopočtom. V ďalších storočiach zažívalo dnešné Taliansko najslávnejšiu éru svojej histórie, ale po rozpade Západorímskej ríše v roku 456 nášho letopočtu sa krajina opäť rozdrobilo na niekoľko desiatok drobných štátov. O ich porobení sa usilovalo behom nasledujúcich rokov množstvo veľmocí, Rímskonemecká ríša, Španielsko, Francúzsko a Rakúsko. O moc nad dnešným krajom stáli aj dva najsilnejšie talianske štáty, Neapolsko - sicílske kráľovstvo a Sardinské kráľovstvo. V 19. storočí sa pánom celého Apeninského polostrova stal cisár Napoleon I., ale išlo len o papierovú vládu. V skutočnosti bolo Taliansko stále rozdrobené na drobné územné celky. Proces zjednocovania však bol naštartovaný. Vedľa snahy o zjednotenie Talianska Sardinským kráľovstvom do hry významne zasiahol aj preslávený revolucionár G. Garibaldi a aj Francúzsko cisára Napoleona III. Práve francúzske vojská významne prispeli k vytlačeniu Rakúska zo severnej oblasti Talianska (Lombardsko). V roku 1861 bolo vyhlásené Talianske kráľovstvo, panovníkom sa stal sardinský kráľ Viktor Emanuel II. Zostávalo pripojiť posledné samostatné oblasti, Benátsko a Rím. Stalo sa tak v roku 1866 respektíve 1870, zároveň bol Rím vyhlásený hlavným mestom kráľovstvom. Vojnové roky do histórie Talianska ťažko zasiahli. Od roku 1915 stála krajina na strane Dohody, v medzivojnovom období získalo početné územia (Tridenstsko, južné Tyroly, Gorice, Gradiška, Istrie a niektoré časti Dalmácie). V roku 1922 sa v Taliansku odohral fašistický prevrat a krajina začala inklinovať k nacizmu. Expanzívna politika viedla k útokom na severnú Afriku a neskôr na Balkán. Na začiatku druhej svetovej vojny stálo Taliansko pevne po boku Nemecka, ale po vylodení Spojencov v roku 1943 sa priklonilo na stranu protihitlerovej koalície. Po vojne Taliansko na svoju medzivojnovú expanzívnu politiku doplatilo, keď prišla o všetky územné zisky a stratila aj ďalšie oblasti. V roku 1946 sa uskutočnilo celonárodné referendum a Taliansko sa stalo republikou. Nasledujúce roky sa niesli v znamení veľkého hospodárskeho rozvoja, ale aj silnejúce moci mafie a snahy o odtrhnutie severných oblastí od menej rozvinutého juhu.